Plávam v hmle a tápam, strháva ma clivota
a otravnejšie ako ranná námraza je ten smrad vianočných koláčov.
Z roka na rok je ich pach otravnejší a vlastne mi ani nechutia. To
slovo začínajúce na „V“ ma ostatné dni privádza do šialenstva a dostáva do
kŕču. S „K“ sme sa bavili, že si dáme polámať nohy ruky a zavrú nás do
nemocnice. To by sa mi páčilo. Rozprávali by sme sa o hardvéri
a púšťali Mokolo.
Kedysi to bolo fajn, svet bol plný zázrakov a svetielok,
takých tých ozajstných, iskrivých. Chcela by som „V“ bez toho, aby sa
o nich toľko hovorilo. Zbaviť sa tej ťarchy, prosto by iba prišli.
Vyhnúť sa zbytočným otázkam a prázdnym stretnutiam.
Prezlečené radosti.
A potom zrazu, nezatváram za sebou dvere, nevrčím,
opäť som županka, raňajkujem cesnakové hrianky, rozprávam a smejem sa.
Teším sa, že sa so sesternicami, bratrancami a ostatnými
známymi stretneme 24. na Sokolích, na kapustnicu (lebo maminka robí najlepšiu
a tento rok sa ju naučím aj ja!) a na kápera. To mi chutí. Teším sa
na babské reči, lenivé prechádzky, dni plné kníh a vareného vína (sorry, borovička).
Juro mi zvykne veľavážene vravievať: „Barbora, dobre si
rozmysli, čo robíš.“ On je v našom vzťahu-nevzťahu tá racionálne uvažujúca
žena. Ja nikdy nerozmýšľam a robím si čo chcem a potom som smutná
a robím smutných aj ľudí naokolo. A tak nerada.
Rozprávkovo sneží, mám čisté periny a na nič sa ma už
prosím nepýtajte.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára