Dnes sme boli s
Barboricou na kultúre. Teda nie spolu, vlastne ani nie tam isto. Ale obaja.
Ja som bol vo
Filharmónii (v Redute) na koncerte slovensko-kórejského priateľstva. No a teda bolo to fajn. Keďže mám skvelé hudobné vzdelanie, kto iný ako ja by vám mal podať profesionálnu kritiku.
Hudbu zvolili celkom klasicky a celkom dobre, nemohli nikoho uraziť. Beethoven, Bizet, Dvořák, Thaikovsky - no klasika. A boli skvelí sólisti. Teda hlavne tá sólistka, čo hrala na flautu,
Jasmine Choi. Si predstavte plné pódium ľudí v čiernom a zrazu príde aziatka v ostročervených šatoch s kusom kovu v rukách. No paráda.
Potom bol taký šialený pianista,
Won Kim. Hral ako diabol, nechápal som. Mal by som sa naučiť hrať na klavíri, veľmi sa mi to páči. No a potom čelista Ilhwan Bai, ktorý sa sústredil na emóciu. Žltá karta za filmovanie, ale nie sme na futbale, takže sa to môže.
Ale boli tam aj iní a boli skvelí. Taká čelistka slovenka, čo aj dostala kvetiny. Hrala veľmi pekne. Ale mne sa viac páčil týpek za ňou, asi matfyzák. Matfyzák preto, že na rozdiel od ostatných sa tam nehádzal a nesácal, ale proste mamfpičisticky sedel a občas niečo zabrnkal.
Všetci sa, samozrejme, najviac tešili, keď sa k paľbe dostali ťažké zbrane. Bola to hotová ceremónia, artiléria vstala, naleštila veľký bubon a tie kovové veci, no a spravili hlasný zvuk. Ešte aj ten malý triangel bol v ťažkej artilérii a týpek úplne dával, skoro ho zlomil.
Dirigent,
Nanse Gum, z nich bol asi najstarší a úplne vcítený do role, predstaviť si to môžte ako Chaplina v Untergangu. Veľa sme mu tlieskali.
No a aby som nezabudol, určite si niekedy pozrite basistu kórejca. Predstavte si Bruce Leeho vysokého meter a pol ako stojí za veľkými huslami.
Okrem kultúry sme si samozrejme užili aj plnú sálu kórejčančaniek (nie, nevyzerajú všetky rovnako, áno, sú ich dva druhy, tie pred 40tkou a tie po). Kto ste neboli, môžete ľutovať, stálo to za to, relax, pohoda, zážitok, umenie. Fotka viď nižšie. A bol aj prídavok!
