Stretol som jedného Inda. Volajme ho Aarav. V hoteli siete Paris Hilton v Al Ain, krásnej oáze kdesi uprostred púšte. Pracuje tam 25 rokov. Umýva podlahu pri bazéne. Je tam šťastný a spokojný. Ale o pár rokov by už chcel ísť na dôchodok. Domov, kamsi na Goa v Indii.
Zarába 1500 dirhamov mesačne. To je asi 370 EUR. Býva v zdieľanej izbe s ďalšími piatimi (pre orientáciu; prenajať si jednoizbový byt v horšej štvrti stojí asi 1300 EUR mesačne). Kúpeľňu majú zdieľanú - s ďalšou podobnou izbou. Skúšal to aj v Dubaji. Tam zarobil viac, 2000 dirhamov. Ale v Dubaji je všetko drahšie, menej si ušetril. Tak ostal v Al Ain.
Ušetril nie pre seba, ušetril na posielanie domov. Každý mesiac pošle asi polovicu domov. Živí svojich rodičov, ženu a deti. Vidí ich raz do roka, občas raz za dva roky. Detí má už deväť.
V Dubaji je protidiskriminačný zákon. V praxi ale platí v ohodnotení (tej istej) práce zhruba toto:
Zvyčajne ale tú istú prácu nevykonávajú. To je tu stanovené viac menej dogmaticky. Trebars:
- natankuje vám Pakistanec alebo Bangladéščan
- donášková služba a iné zlé práce Indovia (vyhýbam sa slovu otrocké, to by mohlo znieť silne)
- upratovanie a asistentky Filipínky
Ostatní ako treba, okrem posledných dvoch kategórií. Tí sú zvyčajne riaditeľmi. Ich výkonnými riaditeľmi sú Európania (Nemci, Briti), tí tú prácu potom fyzicky robia.
Samozrejme, aj tu existuje mnoho výnimiek. Mám skvelých kolegov Indov, ktorí žijú normálny život strednej triedy. A kopec Ukrajiniek sa tu živí prostitúciou. Popri konkurencii Kazašiek, Mongoliek, Filipínok a ostatných to však majú asi ťažké.
O tom, ako je to tu s prácou a životom Emirátčanov, neskôr, to je na samostatný blodžík. Najčarovnejšie na tom však je, že Aarav je šťastný. Má sa tu lepšie, ako by sa mal doma. A vie, že keď už nebude vládať, vráti sa domov a robiť budú na nich jeho deti. A nejako z toho prežijú.
Účelom života týchto ľudí, účelom a zmyslom ich práce, je proste prežiť. Je to veľmi naturalistické.. a veľmi smutné. Ale smutné je to pre nás, oni to nechcú vidieť alebo nevidia, je to proste normálne.
Po nejakom čase v Dubaji vám mnoho ľudí povie, že sa stali rasistami. Že sa nebavia s Indami, že smrdia a sú hlúpi. Je to veľmi ľahké, pretože pre takýto morálny posun máte silnú podporu prostredia. Ľudia sa k nim správajú naozaj veľmi škaredo. Kričia na nich, úkolujú ich ako nevoľníkov. Niektorým naozaj aj zobrali pasy.. takže nimi do istej miery sú. Človek by ale nemal takto otupieť. Sú to často ľudia s ťažkými osudmi, ktorí si svojú štartovaciu pozíciu nezvolili sami.
Zarába 1500 dirhamov mesačne. To je asi 370 EUR. Býva v zdieľanej izbe s ďalšími piatimi (pre orientáciu; prenajať si jednoizbový byt v horšej štvrti stojí asi 1300 EUR mesačne). Kúpeľňu majú zdieľanú - s ďalšou podobnou izbou. Skúšal to aj v Dubaji. Tam zarobil viac, 2000 dirhamov. Ale v Dubaji je všetko drahšie, menej si ušetril. Tak ostal v Al Ain.
Ušetril nie pre seba, ušetril na posielanie domov. Každý mesiac pošle asi polovicu domov. Živí svojich rodičov, ženu a deti. Vidí ich raz do roka, občas raz za dva roky. Detí má už deväť.
V Dubaji je protidiskriminačný zákon. V praxi ale platí v ohodnotení (tej istej) práce zhruba toto:
Zvyčajne ale tú istú prácu nevykonávajú. To je tu stanovené viac menej dogmaticky. Trebars:
- natankuje vám Pakistanec alebo Bangladéščan
- donášková služba a iné zlé práce Indovia (vyhýbam sa slovu otrocké, to by mohlo znieť silne)
- upratovanie a asistentky Filipínky
Ostatní ako treba, okrem posledných dvoch kategórií. Tí sú zvyčajne riaditeľmi. Ich výkonnými riaditeľmi sú Európania (Nemci, Briti), tí tú prácu potom fyzicky robia.
Samozrejme, aj tu existuje mnoho výnimiek. Mám skvelých kolegov Indov, ktorí žijú normálny život strednej triedy. A kopec Ukrajiniek sa tu živí prostitúciou. Popri konkurencii Kazašiek, Mongoliek, Filipínok a ostatných to však majú asi ťažké.
O tom, ako je to tu s prácou a životom Emirátčanov, neskôr, to je na samostatný blodžík. Najčarovnejšie na tom však je, že Aarav je šťastný. Má sa tu lepšie, ako by sa mal doma. A vie, že keď už nebude vládať, vráti sa domov a robiť budú na nich jeho deti. A nejako z toho prežijú.
Účelom života týchto ľudí, účelom a zmyslom ich práce, je proste prežiť. Je to veľmi naturalistické.. a veľmi smutné. Ale smutné je to pre nás, oni to nechcú vidieť alebo nevidia, je to proste normálne.
Po nejakom čase v Dubaji vám mnoho ľudí povie, že sa stali rasistami. Že sa nebavia s Indami, že smrdia a sú hlúpi. Je to veľmi ľahké, pretože pre takýto morálny posun máte silnú podporu prostredia. Ľudia sa k nim správajú naozaj veľmi škaredo. Kričia na nich, úkolujú ich ako nevoľníkov. Niektorým naozaj aj zobrali pasy.. takže nimi do istej miery sú. Človek by ale nemal takto otupieť. Sú to často ľudia s ťažkými osudmi, ktorí si svojú štartovaciu pozíciu nezvolili sami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára